Naša cesta k pohybu

Zuzka

Počas môjho detstva som nikdy nebola  typ dieťaťa, ktoré by vysedávalo doma na gauči a sledovalo televíziu. Väčšinu času som trávila vonku pred bytovkou so svojim rovesníkmi hraním rôznych pohybových hier. V dobách kedy som ja vyrastala to bolo normálne prísť zo školy, hodiť tašku do kúta a doslova vybehnúť von  medzi kamarátov. Keď sa tak spätne zamyslím, bolo to najkrajšie detstvo aké, som mohla zažiť. Po celom dni sedenia v škole (teda mimo hodín telesnej výchovy a prestávok) bolo úžasné  vybehnúť von  a skákať gumu, hrať vybíjanú, volejbal alebo len sa proste naháňať, až kým nás rodičia nestiahli dnu robiť si domáce úlohy.
Postupom času som stale menej a menej inklinovala k pohybu. Na škole som hodiny telesnej výchovy zvládala priemerne. Najviac obávanou aktivitou pre mňa bol šplh a samozrejme beh, či už krátky alebo dlhý. Veta ,,ja to neudýcham" veľmi často vychádzala z mojich úst. V deň behania dvanásťminútovky som mala strach, ako  vydržím behať celých 12minút?!
 Neskôr, keď som sa rozhodovala na akú vysokú školu ísť, zvolila som si štúdium fyzioterapie. Počas štúdia nás profesori telesnej výchovy nešetrili a trápili nás gymnastikou, atletikou, plávaním a inými pohybovými aktivitami, ktoré som vtedy pokladala za nepodstatné. Postupom času sa však môj názor na pohyb menil.Dnes im ďakujem , že mali s nami trpezlivosť a budovali v nás pohybové  schopnosti. V súčasnosti je pohyb paradoxne mojou drogou. Najviac vo forme behu a jógy ale nepohrdnem ani turistikou či cyklistikou.

Kde je ten zlom? Kedy sa to všetko zmenilo? Kedy z dievčaťa, ktoré malo pohyb spojený s nepríjemným pocitom vznikla žena ktorá  miluje pohyb? Sama neviem, kedy sa to otočilo. Ale myslím , že ma k tomu priviedlo štúdium a vykonávanie môjho zamestnania. Moja práca spája dve zložky: pohyb a pomoc ľudom. Prišla som na to, že ak chcem niekedy niekomu pomôcť vyriešiť jeho pohybový problém a byť dobrá v tom čo robím , musím aj svoj život prispôsobiť tomuto poslaniu.  

Ako malá som nikdy nebola veľký fanúšik pohybových aktivít. Bolo to pre mňa niečo , čo som musela povinne absolvovať a vždy som čakala kedy to už skončí ( či už to boli hodiny telesnej výchovy alebo krúžpk modernej gymnastiky a tanca )a ja radšej budem sedeť pri nejakej obľúbenej knihe . Vďaka mami , že si ma nútila chodiť na gymnastiku celých 9 rokov , teraz už chápem, aký to malo zmysel a že to, čo sa za mladi naučíš, neskôr ešte nájdeš.

Neskôr, keď som sa rozhodovala čo ísť študovať , našla som si fyzioterapiu.Aj keď v tom období som vôbec netušila, čo taká fyzioterapia dokáže. Postupne popri štúdiu som sa na pohyb začala pozerať inak, prišla som na to, že určite to má zmysel niečo robiť, len som stále nenašla niečo, čo by ma bavilo a napĺňalo zároveň. Samozrejme športy ako bicyklovanie, korčulovanie (v zime aj v lete), fitko som robila, ale vždy mi tam niečo chýbalo. Počas jedného hektického obdobia som si povedala , čo takto skúsiť jógu. Nájsť si čas pre seba a spojiť fyzické cvičenie s niečim čo uklidní moju rozlietanú myseľ. A presne toto jóga dokázala. Postupne som sa naučila byť TU a TERAZ. Nestresovať sa tým, čo sa stalo alebo tým , čo by sa mohlo stať. Počas chvíľ strávených cvičením na podložke som sa postupne posúvala dopredu ( keď som skoro po 2 rokoch jogovej praxe zvládla stojku na hlave, uverila som , že keď niečo naozaj chcem zvládnem to , len všetko vyžaduje nejaký čas ).Moja podráždenosť a nervozita postupne niekam mizli , počas lekcií som si triedila myšlienky , našla si čas na seba a pýtala som sa samej seba , čo vlastne chcem robiť. Postupne som si uvedomila , že chcem prinášať ľuďom radosť z pohybu, pomôcť im aby ich pohyb nebolel , nájsť správny pohyb , ktorý by ich bolesť odstránil. Uvidím , čo táto moja cesta prinesie, ale pohyb je cesta.